Krehká a snová verzia Modrofúza od jednej z najuznávanejších nemeckých dramatičiek súčasnosti Dey Loher prináša vlastnú verziu tohto legendárneho príbehu, v ktorom sa jeden plachý muž za nejasných okolností pričiní o smrť siedmich žien. Vraždami z lásky sa tak snaží vykúpiť z nemožnosti naplnenia tohto citu nadovšetko.

Henrich Modrofúz je obyčajný predavač topánok, ktorému akási predurčenosť vkladá do cesty ženy, ktoré sú schopné milovať len nadovšetko. Od partnera si vynucujú rovnakú absolútnu lásku, ktorá je stredobodom vesmíru a pre ktorú by zomreli. Táto predstava je pre Modrofúza príliš intenzívna a nepochopiteľná. Jediné východisko vidí v smrti, ktorú ženám daruje, aby ich vyslobodil z ich túžby po láske nad mieru. Modrofúzove ženy sa však na svojom konci podieľajú rovnako ako on. Snažia sa získať lásku muža a vzdávajú sa samých seba. Z tohto bludného kruhu hľadania absolútnej lásky Modrofúza nakoniec vykúpi Slepá žena. V súčasnom svete, v ktorom sú vzťahy vykĺbené a slová vyprázdnené, len ona nevidiaca pozná obsah, pretože nevidí formu. Pochopí, že jediným vykúpením z tejto osudovej predurčenosti sa pre Modrofúza stane smrť.

Legenda o Modrofúzovi – ženožrútovi, ktorý zabil šesť svojich žien a variácie jeho príbehu sa často objavujú v európskej literatúre a umení. Zároveň sú variáciou večného zápasu obidvoch pohlaví, ktorý sa postupne vyvíja do podoby opačnej manipulácie, kde ženy už nie sú len pasívne bábky, ale spolupodieľajú sa na Modrofúzových činoch. Najznámejšia podoba pochádza z pera veľkého francúzskeho rozprávkara Charlesa Perraulta z roku 1697. Loherovej názov v zátvorke zároveň odkazuje na expresívnu hru Oskara Kokoschku Vrah, nádej žien, ktorej performatívne predstavenie z roku 1909 sa stalo manifestom expresionizmu.
Dea Loher (1964) patrí medzi najznámejšie a najoceňovanejšie súčasné nemecké dramatičky. Narodila sa v bavorskom kúpeľnom meste Traunstein. Študovala germanistiku a filozofiu na Univerzite Ludwiga Maximiliána v Mníchove, neskôr aj scénické písanie na Hochschule der Künste v Berlíne pod vedením Heinera Müllera, Yaaka Karsunkeho a Tankreda Dorsta. Od roku 1989 žije v Berlíne. V roku 1991 napísala svoju prvú hru Oľgina izba, za ktorú získala Playwrights Award londýnskeho Royal Court Theatre (1993). Odvtedy má za sebou 19 dramatických textov a najnovšie debutovala aj románom Bugatti taucht auf. Centrálnou témou dramatického diela Dey Loher je otázka viny – legitímna otázka predstaviteľky národa postihnutého traumou fašistickej minulosti. Melódia viet, ich rytmus a voľba slov sú v hrách Dey Loher veľmi podstatným faktorom. „Divadlo je priestorom pre jazyk, čo podľa mojich predstáv znamená, čím viac jazyk žije svojím vlastným životom, čím hustejší a koncentrovanejší je, o to väčší je priestor pre fantáziu, ktorú reč uvoľňuje. Tie takzvané realistické dialógy patria do televízie, aby pred ňou ľudia v kreslách mohli v pokoji zaspať.” Jej meno sa spája s výrazným nemeckým režisérom Andreasom Kriegenburgom, jej trvalým spolupracovníkom, s ktorým vytvorili úspešný „Dreamteam” tandem. Získala množstvo prestížnych literárnych a dramatických ocenení: za svoje súborné dielo cenu Preis des Deutschen Zentrums des Internationalen Theaterinstituts (2011), literárne ocenenie Marieluise-Fleißer-Preis a Berliner Literaturpreis (obe za rok 2009), Bertolt-Brecht-Preis mesta Augsburg (2006), Else-Lasker-Schüler-Dramatikerpreis (2005), Gerrit-Engelke-Preis mesta Hannover (1997). Jej hry Adam Geist (1998) a Posledný oheň (2008) získali najprestížnejšie nemecké ocenenie pre dramatikov Mülheimer Dramatikerpreis.

Nemecká premiéra jej hry Modrofúz (nádej žien) sa uskutočnila v novembri 1997 v mníchovskom divadle Bayerisches Staatsschauspiel v réžii Andreasa Kriegenburga. Dea Loher text hry dopisovala priamo počas študovania inscenácie („work in progress”) a venovala ho režisérovi, herečkám a hercom, s ktorými vznikla prvá inscenácia tejto hry.

Copyright textu © Verlag der Autoren, Frankfurt am Main. Germany, All rights reserved.
Fotografia autorky: © Alexander Paul Englert
Preklad textu do slovenského jazyka podporil Goetheho inštitút.

Inscenácia je vhodná pre divákov starších ako 18 rokov.
Dĺžka predstavenie: 75 minút bez prestávky